Ľudia z Nemeckého domu a holokaust

Úvaha nad knihou Annette Hessovej, Deutsches Haus , 2018. 

V češtine bola kniha vydaná pod názvom Osvětimský proces, v slovenčine pod názvom Proces. Nemecká televízna adaptácia dostala názov Tlmočník ticha

Od prvého vydania knihy rozhovorov so spisovateľom Arnoštom Lustigom (*1926) pod názvom Arnošt Lustig 3 x 18 (portréty a postrehy) v r. 2001 uplynulo už 23 rokov.  Okrem iného sa v nej vyjadril aj takto: "Povedzte mi koľko - naozaj koľko - z toho, čo Nemecko za päťdesiat rokov zaplatilo zo svojej koristi za židovskú a nežidovskú krv, za židovské vlasy a kosti a zlaté zuby a šperky, dostal naspäť ten zlomok ľudí, čo prežili, a dostanete pravdivý obraz. Je to biedne. Nie preto, že je nedôstojné človeka nazdávať sa, že možno zaplatiť za vraždu, hoci aj to je možné. Neverím, že sa generácia Nemcov poznamenaná zločinom dokázala so svojím neblahým dedičstvom vyrovnať. Vravím o tých vinných, nie o nevinných. O dožívajúcich, nie o tých čo sa narodili dávno po vojne. No tí ani tamtí ústami či slovom svojich talentovaných nevydali nikdy za viac než päťdesiat rokov, čo nás delia od najväčšej hromadnej vraždy v ľudských dejinách, svedectvo o tomto zločine. Nevyšla jediná knižka jediného nemeckého spisovateľa, ktorý by sa pozrel na obdobie skazy nazývanej šoa očami obetí." (s.151/152). 

Preživší väzeň koncentračných táborov Terezín, Auschwitz a Buchenwald  Arnošt Lustig zomrel v r. 2011. Nedožil sa tak vydania  literárnej prvotiny nemeckej spisovateľky Annette Hessovej (*1967) Deutsches Haus v r. 2018, ktorá tento dlh aspoň čiastočne splatila.

Nacizmus bol  v  r. 1945  vojensky porazený, III. ríša dobytá,  Nemecko rozbité a okupované. Priemysel zorganizovaný v rámci vojnovej ekonomiky sa však v západných okupačných zónach prekvapivo rýchlo oživil a stal sa  konkurencieschopný v medzinárodných obchodných vzťahoch. (K tomu Tony Judt, Postwar - A history of Europe Since 1945, 2005, s. 358).  Osemnásť rokov po konci vojny nás teda literárne spracovaný dej v r. 1963 uvádza do obdobia tzv. nemeckého hospodárskeho zázraku v Nemeckej spolkovej republike, ktorá vznikla spojením západných okupačných zón. Konkrétne vstupujeme do  života nemeckej meštianskej rodiny, ktorá prevádzkuje hostinec Nemecký dom vo Frankfurte nad Mohanom. V slušnejšej časti (vykričanej) ulice Berger Straße, ako sa snažia zdôrazňovať. Zákazníkom škandálna povesť ulice zjavne nevadí ale mohlo by to ohroziť vydaj mladšej dcéry Evy. Nádejný zať je totiž z bohatej rodiny bývalého komunistu, ktorému bolo v povojnovom západonemeckom kapitalizme dovolené zbohatnúť na poskytovaní lacného tovaru a cenovo dostupných služieb za  jeho dodanie prostredníctvom zásielkového obchodu. Bohatol nielen na mase západonemeckých  úsporných spotrebiteľov ale aj z práce východonemeckých robotníkov, ktorých produkciu predával, ak bola dostatočne kvalitná pre západný trh.

Okrem prosperujúcej ekonomiky bola doba začiatku a polovice 60-tych rokov poznačená aj hudbou Petra Alexandra, luxusnými autami ako boli napr. pretiahnutý Mercedes Benz 220 či Mercedes Roadster 300 SL, kiná uvádzali populárny film z prostredia New Yorku Raňajky u Tiffaniho s Audrey Hepburnovou, mládeži neprístupné švédske erotické filmy a dobrodružné filmy z Divokého západu. Tie posledne menované boli vytvorené na území bývalej Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky podľa literárnych predlôch najznámejšieho nemeckého spisovateľa, ktorým bol Karol May. Keď si už balkánske pohoria nevedela natrvalo podmaniť nemecká branná moc, nemecký filmový priemysel po vojne s ich pomocou dobyl duše divákov. Možno v rozdielnom čase ale na obidvoch nemeckých stranách železnej opony sa rozšíril aj prímorský nudizmus. 

Všetci občania Nemeckej spolkovej republiky, od slušných a čistotných až po ženy odkázané po spojeneckom bombardovaní a sovietskom oslobodení na prostitúciu, vinní aj nevinní, v núdzi či blahobyte, sa snažia žiť nový život a zabudnúť na vojnu. Vojnu, ktorá Nemecku nenechala žiadnych hrdinov. Iba obete, nepotrestané zločiny a zločincov žijúcich v pocite bezpečia, malý počet neuctievaných odbojárov a bývalých politických väzňov a veľa ľudí, ktorí tvrdili, že celé roky nevedeli čo sa dialo okolo nich a čomu minimálne aj dopomáhali. V budovaní štátu a ekonomiky vlastne mali byť na čo hrdí, pravdaže nebyť viny za vojnu a osobitnej viny z obdobia vojny.

Prekvapujúco na mňa zapôsobila dejová línia podľa ktorej bolo akoby samozrejmé študovať vo vtedajšom západnom Nemecku odbor prekladateľstvo/tlmočníctvo z poľského jazyka, nájsť uplatnenie vo sfére západo/nemecko-poľskej ekonomickej spolupráce, cestovať do Varšavy na ekonomické kongresy a pritom všetkom nevedieť nič o okupácií Poľska počas 2. svetovej vojny, poľskom odboji a holokauste na okupovanom poľskom území. (Je ale pravda, že ojedinelým povojnovým študentom poľštiny v Poľsku bol rakúsky mladík, nemanželský syn vysokého dôstojníka SS a gestapa a presvedčený antinacista Martin Pollack, neskôr novinár a spisovateľ). Z tejto línie však vychádza hlavná zápletka deja, ktorá sa odvíja od postavy Evy Bruhnsovej (*1939), dcéry manželského hostinského páru, znalkyne poľštiny a snúbenice mladého a úspešného muža  z bohatej obchodníckej rodiny menom Jürgen Schoorman. Profesionálna znalosť poľštiny sa stane pre dej dôležitá keď Evu angažujú ako prekladateľku bývalých poľských väzňov koncentračných táborov Auschwitz-Birkenau v rámci súdneho procesu proti niektorým z realizátorov konečného riešenia židovskej otázky. Stáva sa tak hlasom väzňov pre súd ale aj hlasom, ktorý prebudil zo zabúdania jej rodinu. V prenesenom význame sa tak zrejme má na jednej postave zobraziť precitanie zo zabudnutia celej spoločnosti. Jej  členovia na jednej strane väčšinovo impulzívne stále neznášajú preživších Židov a zároveň tvrdia, že sa Židom cez vojnu nič až také zlé či nezaslúžené nestalo. Popierajú vinu, popierajú zjavnú a pretrvávajúcu nenávisť, popierajú aj samotný fakt masových vrážd a zároveň sa snažia svojou pýchou triumfovať nad špinavými a smradľavými Židmi. Úzkostliví, čistotní a v rámci možností bohatnúci Nemci nechceli vedieť ako smrdel človek, ktorý v koncentráku nemal možnosť umývať sa a udržiavať v čistote.

Blahobyt, hygienická a názorová čistota bývalých nacistov už dávnejšie vyvolala v kultúre reakciu rakúskej spisovateľky a autorky divadelných hier Elfriede Jelinek (*1946), ktorá do čistých domácností vniesla smrad a utrpenie z koncetrákov. (Tu je potrebné uviesť, že neviem či jej tvorbu komentoval A. Lustig.) A kultúrny protinacistický pohyb  pokračuje napríklad aj predmetnou knihou.

Začal sa teda súdny proces, ktorý verejnosť odmietala, dalo by sa povedať ako proces proti nemeckej cti, ktorá predsa nebola počas vojny ničím pošpinená. (Český preklad dokonca obsahuje vyjadrenie novinára, že "proces je proti verejnému záujmu".). Nemci už po predchádzajúcej svetovej vojne museli prijať tvrdé podmienky mierovej zmluvy vychádzajúcej z konštatovania o  nemeckej vine na vojne.  A po ďalšej vojne prišla ďalšia rana porušením zásady, že preživší vojak predsa nebýva súdený za plnenie rozkazu, teda za zabitie nepriateľa v boji. Inými slovami, keď vo vojne mlčia múzy, malo by mlčať aj právo. S tým rozdielom, že právo  malo opäť mlčať aj po vojne. Vraždenie civilov počas vojny nebol síce úplne nový fenomén ale nacisti v tom prekonali všetky dovtedajšie zločiny tohto druhu. A tak sa objavila reakcia v podobe stíhania za vojnové zločiny, čím bol narušený alibizmus odvolávajúci sa na povinnosť plniť počas vojny rozkazy,  tých najvyšších, ktorí už navyše súdení a odsúdení boli. Proces bol významný bol tým, že ho viedli Nemci proti Nemcom kvôli zločinom na Židoch, ktorí zväčša neboli nemeckí občania. Do popredia  vystupujú literárne spracované prípady európskych inonárodných obetí, s dôrazom na používanie poľštiny. Mimo pozornosti teda zostalo, že nacisti vraždili aj židovských a iných susedov z ulice, a to sa nedialo len kdesi ďaleko na východe ale aj na nemeckom území a vo vtedajšom právnom prostredí. Toto bol však proces o udalostiach Nemcami len okupovaného územia na východe, medzičasom skomplikovaný snahou zakryť stopy samotnými nacistami aj vznikom uzavretého sovietskeho bloku za tzv. železnou oponou. Príčiny úmrtí tam vraj mohli byť rôzne a mega usmrcovanie v továrni na smrť bolo označované za technicky nemožné. Milióny úmyselne zavraždených ľudí sa tak mali stratiť medzi vojnovými obeťami, za smrť ktorých nebýva po vojne nikto postihnutý. V novom, povojnovom nemeckom právnom štáte musela tiež byť presne vymedzená vina, čas, miesto, obeť a páchateľ, inak obhajoba trvala na tom, že sa skutok nestal. Konanie procesu bolo spochybňované vysokými nákladmi, v tieni ktorých malo stíhanie masových vrážd vyznieť ako nepodstatná a zbytočne drahá banalita. Tu vzniká otázka ako vznikajú a ako sa v rôznych situáciách šíria rôzne absurdné pochybnosti o tom či uplatňovať voči ľudskému správaniu nároky morálky a práva? Príbeh poukazuje na to, že spochybňované bolo aj právo na život a jeho ochrana, či postih porušovania.

Proces vynáša na povrch rôzne paradoxy. Na rozdiel od povojnového tzv. Norimberského sa na ňom nepodieľali okupačné mocnosti. Nemecká štátna moc sa však samostatne nedokázala dôsledne dištancovať od nacizmu. Bývalí nacistickí hodnostári fungovali ďalej v bezpečnostných orgánoch a štátnej správe, ak neboli stíhaní a odsúdení za konkrétne preukázané zločiny. A počas procesu policajti salutovali hlavnému obvinenému, zjavne bývalému dôstojníkovi SS a nemeckej nacistickej polície. Cynicky tiež vyznieva, že zásada "v pochybnostiach v prospech obvineného" sa začala zjavne uplatňovať veľmi rýchlo a bránila aj vyvodeniu zodpovednosti za masové vraždy. Právny systém hľadel do budúcnosti, čo by bolo chvályhodné, ak by nebol v skrini kostlivec. Západo-nemecká prokuratúra tiež nedokázala ochraňovať bezpečnosť dôkazných materiálov ani psychicky a fyzicky ochraňovať svedkov. V knihe vystupuje postava maďarsky hovoriaceho Žida, ktorý žil skoro 20 rokov po vojne len vďaka nádeji, že bude svedčiť proti zločincom, ktorí okrem iného vyvraždili aj jeho rodinu. Ihneď po svedectve stratil zmysel života a v podstate spáchal samovraždu skokom pod auto v hustej premávke pred súdnou budovou. Pre smrteľne zraneného Žida prišla skutočná nemecká sanitka a odviezla ho do skutočnej nemeckej nemocnice, už zbytočne.

Proces vynášal na povrch aj utajené či zabudnuté tajomstvá. Manželský pár hostinských Ludwig a Edith Bruhnsoví prekonali sociálne rozdiely, zaradili sa do nemeckej spoločnosti a mohli žiť so svojimi dvomi dcérami ako rodina vďaka tomu, že Ludwig slúžil ako poddôstojník SS a kuchár v tábore Auschwitz, čo tajili, kým sa dalo. Čo však Edith nemohla utajiť bol pocit nevoľnosti z dymu, na samotné spaľovanie mŕtvol zavraždených väzňov ale rada zabúdala. Staršia dcéra Annegnet (*1935) si dobre pamätala, že ako malá žila blízko koncentráku ale nemeckú vinu arogantne popierala a kryla. Mala tiež neprekonateľnú túžbu získavať si úctu obetavým liečením kojencov, ktorých predtým sama nakazila baktériou E-coli. Dostala sa tým veľmi blízko k nacistickým pokusom. Nakoniec dostala v podstate doživotie v podobe manželstva s lekárom Hartmutom, ktorý sa ako jediný dozvedel o jej tajomstve a využil to. Otec Evinho snúbenca Jürgena bol síce komunista, počas vojny aj väznený gestapom, jeho syn napriek tomu vyjadril detský obdiv nad uniformami nacistických oddielov SA a zabil zraneného amerického pilota. Zachoval sa vlastne ako správny mladý nacista a pri vražde prvýkrát zažil sexuálne vzrušenie, čo bol zrejme fakt, ktorý mu neskôr komplikoval erotické predstavy a sexuálny život. Slabosťou  kanadského Žida Davida Millera, účastného na vyšetrovaní bola osamelosť maskovaná sexuálnymi avantýrami. Trpel tým, že vzhľadom na včasnú emigráciu a teda záchranu celej rodiny pred holokaustom nemal nárok na hrdinský étos utrpenia, ako mnohí iní európski židia a môžeme predpokladať, že sa na posvätnom mieste v bývalom tábore Auschwitz rozhodol zomrieť (aspoň) dodatočne.

Proces zmenil vzťah názorovo prebúdzajúcej sa Evy k snúbencovi Jürgenovi. Zmenila svoj poslušný postoj  voči rodičom a snúbencovi a už nechcela byť "kúpená" so zárukou podmieňujúcou jej správania sa v manželstve, nechcela byť ovládaná cudzou vôľou ani pasívne obdarúvaná blahobytom života v luxusnom dome s bazénom a vôňou dezinfekcie v najlepšej štvrti mesta. Jej pocity vyjadrila pieseň skupiny Beatles znejúca z autorádia luxusného žltého auta jej snúbenca "Can´t buy me love". Bodom zlomu k náprave ich narušeného vzťahu bola Jürgenova ochota prísť za Evou do Varšavy, kde ona hľadala ale nenašla útechu u bývalého väzňa koncentračného tábora. Kadernícke povolanie tomuto väzňovi v tábore zachránilo život tým, že robil nútenú neplatenú prácu a klaňal sa nacistickej novodobej šľachte aj bývalým proletárom v  uniformách SS, ich ženám aj deťom. Po rokoch  však nemal dôvod byť milý k mladej žene, ktorej detské blonďavé kudrlinky boli kedysi dôležitejšie ako životy tisícov väznených detí, vrátane jeho dcéry.

Proces zmenil aj vzťah Evy k rodičom, ktorí jej zatajovali nemeckú vinu aj svoju nacistickú minulosť a zatajovali jej aj to, že ako dieťa žila na okraji koncentračného tábora. Môžeme dospieť k názoru, že byť dcérou zamestnanca väznice s odsúdenými zločincami by bolo možno psychicky zaťažujúce ale ľahšie znesiteľné ako fakt života vedľa továrne na smrť pre nezúčastnených ľudí, vytrhnutých zo života, napríklad len na základe ich rasového pôvodu. V otcovi, dobrosrdečnom kuchárovi a snaživom podnikateľovi v prospech spokojného života rodiny spoznala bývalého SS mana, ktorý síce aj vtedy ako celý svoj život iba varil a nevraždil, varil však pre aktívnych masových vrahov.  On sám, jeho manželka a ich deti si vďaka tomu užívali postavenie nadľudí. Po vojne síce neboli z ničoho obvinení, rovnako ako desaťtisíce, státisíce či milióny ďalších obyčajných Nemcov ale pocit zlého svedomia ich dobehol v podobe otázok dcéry Evy. Snažili sa reagovať slovami "nevedeli sme a keď sme sa dozvedeli, čo sa deje, nemohli sme odísť, lebo cesta odtiaľ viedla iba na východný front, nemohli sme nič robiť preto, že ONI - SS mani boli všade."(Zmienená je Ludwigova malá penzia, bez uvedenia z akého zamestnania či služby pochádzala). Lenže aj Ludwig bol SS man a s manželkou dokonca udali veliteľa tábora, hlavného obžalovaného v procese za slabú oddanosť nacistickým ideálom v čase, keď už Nemecko vojnu zjavne prehrávalo. Od trestu smrti ho zachránila len nemecká kapitulácia. Z toho vyplýva prinajmenšom to, že veliteľ, vysoký dôstojník SS a masový vrah síce nebol a nemohol byť čestný človek ale nebol ani hlúpo a až do trpkého konca naivne veriaci nacista, na rozdiel od niektorých svojich podriadených.

Dejiny antisemitizmu sú dlhé a kruté, holokaust bol však výnimočný rozsahom aj technicko-organizačnou dokonalosťou pásovej výroby smrti. Jeho ohavnosť vyplývala z dokonalej organizácie a banálnosť z toho, že spoločnosť bola systematicky pripravovaná a bol posledným článkom reťazca, na počiatku ktorého boli verbálne útoky politikov a médií, dehumanizácia, propaganda, klamstvá a kolektívna nenávisť. Nacistická propaganda bola po celé roky pre Nemcov jediným zdrojom informácií a tým zlomila ich kritický úsudok. "Vlastenci" v SS uniformách boli presvedčení o tom, že posielajú nezúčastnených ľudí, mužov, ženy a deti do plynu v záujme nemeckého národa a, že tým chránia jeho bezpečnosť (Podľa zdroja z internetu: Visegradský jezdec, 25. 9. 2024). Rozsah masového vraždenia by bol zrejme utajovaný aj v prípade, že by režim III. ríše pretrval. Jeho vykonávateľov by však určite nestíhali ale naopak, užívali by si svoje zásluhy na čistote rasy a životného priestoru nemeckého národa. Po porážke nacizmu museli svoje presvedčenie zapierať, skrývať svoje názory alebo sa skrývať aj fyzicky. S miernym preháňaním sa dá povedať, že pre nich sa koniec nacizmu spájal až so vznesením obvinenia. Stíhaní  však boli v režime, ktorý bol pri postihovaní určitých zločinov zjavne obmedzenejší a menej efektívny než policajno-súdna  mašinéria, ktorej boli predtým súčasťou a kde boli všetci (policajti, prokurátori aj sudcovia) podriadení jednej strane, zväčša aj jednej spoločnej bezpečnostnej SS organizácií a jednotnej politickej vôli. Téma viny a jej postihu za vojnové nehrdinstvo a vraždenie, ani nie vojnových zajatcov ale neozbrojených a nezúčastnených civilov bola široko reflektovaná vo verejnosti, a to od obvinení voči preživším a pozostalým, že im ide iba o finančné odškodnenie, cez zdôrazňovanú zbytočnú finančnú nákladovosť procesu, zložitosti spojené s cestovaním na miesto činu (poľské víza za tzv. "železnú oponu") až po poukazovanie na obmedzovanie ľudských práv a lynčovanie černochov v Spojených štátoch amerických (USA), teda hlavnej víťaznej mocnosti spomedzi Spojencov. Popieraná a nakoniec preukázaná účasť na selekcii väzňov na skupinu určenú na nútené práce a skupinu určenú okamžite po vystúpení z dobytčích vagónov na organizovanú porážku v plynových komorách, zohavenie, spálenie a likvidáciu popola, bola nakoniec obhajobou označená za záchranu životov ľudí tým, že ich určili do novodobého otroctva, samozrejme bez záruky prežitia. Bolo to náhle objavené ospravedlnenie za podiel na selekcii, aj pre lekárov či lekárnikov v uniformách SS. Zdravotná sestra Annegnet o dve desaťročia neskôr suverénne ale falošne tvrdila, že úspešne vyliečila všetkých  kojencov, ktorým baktériu podala ale tomu, ktorý  na hnačku zomrel ju vraj určite nepodala a za jeho smrť nemohla.

Síce ťažko dosiahnuté  ale relatívne mierne rozsudky vyvolali veľké pobúrenie, priamo sa však neuvádza či pre zdanlivú prísnosť alebo naopak zhovievavosť. Verejná mienka býva vrtkavá. Pre mňa z kontextu vyplynulo, že viedli k posunu v nastavení spoločenského názoru. A že z obžalovaných a odsúdených opäť vznikla malá kategória - ONI, ktorí boli za všetko zodpovední. Kniha je tak z môjho hľadiska stručným sprievodcom procesu spoločenského vnímania viny, od jej popierania, cez objavovanie a priznanie až k jej presmerovaniu. 

Býva zvykom, že konkrétne názvy ulíc sa v knihách neprekladajú, v pôvodine tak  aspoň čiastočne evokujú cudzie prostredie aj pri čítaní prekladu. Aj v tejto knihe sa stretávame s názvom ulice "Berger Straße". Avšak meno hostinca Deutsches Haus je nielen, že preložené ale je vyslovene "čechizované" aj v čase a mieste tým, že sa z pohľadu z ulice popisuje dej v okne nad nápisom Německý dům, a to presne nad písmenom "ů", ktoré nemecký názov hostinca samozrejme vôbec nemohol obsahovať.

30. 9. 2024

Annette Hessová, Osvětimský proces - Strhující poválečné drama, Praha 2020

Poľský autor Jerzy Rawicz v knihe Kariera Szambelana, Varšava 1971 (Kariéra pápežského tlmočníka, Bratislava 1974) na s. 336 slovenského prekladu uvádza nasledovné informácie: "Danuta Czechová, kustódka osvienčimského múzea spracovala Calendarium KL Auschwits, ktorý bol uverejnený v periodiku Zeszyty Oświecimskie. Kalendár je neoceniteľnou pomôckou všetkých  bádateľov dejín tohto zločinu, ale aj vynikajúcou pomôckou pre ľudí zaoberajúcich sa stíhaním nacistických vojnových zločincov a zločinov, ktorí spáchali zločiny proti ľudskosti práve v KL Auschwitz. Okrem iných hojne používal Calendarium trestný senát vo Frankfurte nad Mohanom roku 1965.